Moderátoři: smith

TONY-KK

Uživatel

Příspěvky: 1 094

Zaregistrován
2. 5. 2013

#11 - 13. 5. 2022, 20:42

Horšie dopadli chudáci, ktorí si pri výstupe alebo zostupe nedali pozor. Pošmyknutie a pád znamenal koniec. Vtedy sa málokto istil. Po snehových búrkach a fujaviciach napadlo aj zo 5 metrov nového snehu. Na tieto chvíle čakali ako rakúski, tak aj talianski delostrelci. Po vyčasení začali páliť nad zásobovacie cesty nepriateľa do snehových polí. Takmer zakaždým spustili nejakú lavínu kde zahynulo dosť mužov. Prinajmenšom zatarasili zásobovacie trasy a odrezali zásobovanie horských jednotiek aj na niekoľko týždňov. Dnes sa začínajú talianske ľadovce topiť a horolezci či vysokohorskí turisti objavujú torzá tiel vojakov z rokov 1915-18, ktorí zahynuli pod lavínami.
Talianske úrady každý rok zaregistrujú niekoľko nájdených pozostatkov. Ako rakúsko-uhorských tak aj talianskych vojakov.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Adalbert

Uživatel

Příspěvky: 1 477

Zaregistrován
15. 8. 2014

#12 - 13. 5. 2022, 21:53

Přiznám se, že nevím od kterého roku děda sloužil v italských legiích, zemřel ještě když jsem byl malý kluk, a většinu jeho vyprávění si pamatuji pouze matně. V paměti mi utkvělo pouze to, že spali ve stejných prostorách, kde byli dočasně uloženi jejich padlí kamarádi, to pro mne bylo dost děsivé, a potom to červené víno, to mi zase přišlo legrační.
Adalbert

TONY-KK

Uživatel

Příspěvky: 1 094

Zaregistrován
2. 5. 2013

#13 - 13. 5. 2022, 22:55
Přiznám se, že nevím od kterého roku děda sloužil v italských legiích, zemřel ještě když jsem byl malý kluk, a většinu jeho vyprávění si pamatuji pouze matně. V paměti mi utkvělo pouze to, že spali ve stejných prostorách, kde byli dočasně uloženi jejich padlí kamarádi, to pro mne bylo dost děsivé, a potom to červené víno, to mi zase přišlo legrační. Adalbert

Ja som mal to šťastie, že dedo sa dožil vysokého veku a s veľmi dobrou pamäťou. Až do mojej dospelosti som sa s ním rozprával o mnohých zážitkoch z fronty. Škoda, že som si niektoré veci nepoznačil a nezapísal.
Je teoreticky možné, že obidvaja bojovali proti sebe na talianskom fronte. Asi sa to už nedozvieme, no život prináša neuveriteľné príhody. Po dočasnom prevelení za nosiča munície a zásobovača horských jednotiek sa o pár mesiacov vrátil k svojej jednotke. V októbri 1917 sa zúčastnil bitky o Caporetto, kde R-U jednotky spolu s nemeckými oddielmi prelomili taliansku obranu a prenikli hlboko do vnútrozemia k rieke Piava. Spomínal, že tam boli často v styku s nemeckými horskými strelcami. Dedo vedel výborne po nemecky aj maďarsky. Často prekladal svojmu veliteľovi roty, ktorý bol Maďar a neovládal iný jazyk.
Mimochodom, druhá zaujímavosť je, že jeden mladý nemecký nadporučík, ktorý bojoval so svojou rotou na tomto úseku fronty nebol nikto iný ako Erwin Rommel. Za dobytie strategického vrchu Monte Matajur, ktorý bol predtým talianskou armádou považovaný takmer za nedobytný, získal Rommel vyznamenanie Pour le Mérite, ktoré si cenil asi najviac vo svojom živote.
Dedo utrpel v bitke na Piave na jeseň 1918 vážne zranenie šrapnelom do temena hlavy. Na hlave mu ostala 15 cm jazva a len vďaka hustým vlasom nebola viditeľná. Dva týždne ležal v lazarete v kóme, no jeho životné funkcie nezlyhali. Mal obrovské šťastie, že jedným z posledných nemocničných vlakov ho odviezli do štátneho vojenského sanatória v Innsbrucku. Zakrátko sa talianska fronta zrútila a nastal bezhlavý útek rakúsko-uhorských vojsk. V Innsbrucku lekári zistili okrem opuchu mozgu aj poškodenú lebečnú kosť na ľavom temene. Absolvoval operáciu a do konca svojho života bol vďačný za záchranu života jednému rakúskemu chirurgovi, ktorého meno som si bohužiaľ nezapamätal. Z toho špitála sa vrátil domov na Slovensko až koncom marca 1919 a rovno do novovzniknutej ČSR.
Avšak osud jeho 3 bratov, ktorí narukovali do armády už roku 1914-15 bol ešte dramatickejší. V máloktorej rodine sa stalo, že na fronte sa ocitli 4 bratia.

ramires

Uživatel

Příspěvky: 2 122

Zaregistrován
27. 9. 2015

#14 - 13. 5. 2022, 23:06

...moc pěkný čtení..o první Velký válce se u nás píše hodně málo..myslím ,každá rodina měla nějakou ztrátu..z tátovy rodiny ..babička i děda byli váleční sirotci,takže trafiky nebyly😉

ferovyobchodnik

Uživatel

Příspěvky: 7 985

Zaregistrován
25. 11. 2016

#15 - 14. 5. 2022, 08:29

Víc takového čtení, díky

ferovyobchodnik@seznam.cz

TONY-KK

Uživatel

Příspěvky: 1 094

Zaregistrován
2. 5. 2013

#16 - 14. 5. 2022, 21:21

V každej vojne trpia nielen ľudia ale aj zvieratá. Dnes majú svetové armády vo svojich stavoch služobných psov a horské jednotky občas muly či mulice a možno zopár koní. Terajšie stavy zvierat sa však nedajú porovnať s obdobím I. sv. vojny. Vojenská motorizovaná technika si ešte len razila cestu na frontové bojiská. Najväčšie gro tvrdej práce odvádzali kone. Vojenské úrady rekvirovali kone vo všetkých zúčastnených krajinách. Na jednej britskej netovej stránke sa uvádza, že len v samotnom Anglicku sa odviedlo do armády v rokoch 1914-18 až 1,2 milióna súkromných koní. Teda sa nezapočítava množstvo, ktoré mala armáda vo vlastnom stave predtým. Uvádzajú sa čísla rádovo v stovkách tisícov. Podobne bola na tom nemecká, rakúsko-uhorská či ruská cárska armáda. Asi najviac utrpenia zažili kone delostreleckých jednotiek. Frontové línie pri presune ťažkej artilérie boli posiate uhynutými alebo na smrť vysilenými koňmi. Pokiaľ sa zviera po 10-15 minútach nevzchopilo, nasledovala guľka do hlavy a zapriahal sa záložný kôň. Na belgických alebo holandských rovinatých poliach počas jesenných dažďov alebo jarného oteplenia vznikla taká istá brečka ako v ruských stepiach známa ,,Rasputica". Niektorí vojenskí pohoniči pri presunoch ťažkých mažiarov nemilosrdne bičovali záprahy svojich koní až do fatálneho konca. Prikladám obrázok vojenského trénu pri muničnom zásobovaní prednej línie - november 1916.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem

TONY-KK

Uživatel

Příspěvky: 1 094

Zaregistrován
2. 5. 2013

#17 - 14. 5. 2022, 21:32

Vo väčšine jednotiek však boli nútení sa o kone postarať, pretože nebolo jednoduché zo dňa na deň doplniť predpísané stavy zvierat. Vojenskí veterinári nemali o nič menej práce ako doktori v lazaretoch. Pokiaľ bol kôň iba vysilený a nemal vážnejšie zranenie, najrýchlejšia vzpruha bola dávka konskej infúzie. Za 2-3 dni oddychu a primeranej kŕmnej dávky bolo zviera v poriadku.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem

TONY-KK

Uživatel

Příspěvky: 1 094

Zaregistrován
2. 5. 2013

#18 - 14. 5. 2022, 21:55

Od roku 1916 sa bojujúce armády pokúšali chrániť svoje zvieratá aj plynovými maskami. Či toto opatrenie fungovalo, ťažko povedať. Na krátky čas možno taká ochrana splnila účel, ale pri práci v záprahu či jazde s kavaleristom v sedle toto rozhodne nemohlo pomôcť. Alebo už vtedy išlo o nejakú vojnovú propagandu?
Tieto zábery skôr pôsobia ako z nejakého sci-fi filmu.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

ramires

Uživatel

Příspěvky: 2 122

Zaregistrován
27. 9. 2015

#19 - 14. 5. 2022, 22:33

...myslím propaganda...jsme totálně připraveni😉 jo,čteš se moc pěkně,pokračuj.prosim😃

TONY-KK

Uživatel

Příspěvky: 1 094

Zaregistrován
2. 5. 2013

#20 - 14. 5. 2022, 23:15

Vojsko vo Východnej nemeckej Afrike pod vedením generála Paula von Lettow-Vorbecka sa so striedavým úspechom snažilo skrotiť a osedlať zebry. Mnoho koní z Európy si ťažko zvykalo na tropické podnebie a exotické zvieracie nákazy. Zebry boli voči chorobám imúnne a ukázali sa ako odolné zvieratá aj v sedle či záprahu. Lenže ich občasná tvrdohlavosť, silný stádovitý pud a takmer neovládateľnosť v čase ruje z nich učinili absolútne nevhodných adeptov na takéto použitie.

Ešte krátko k osobe generála von Lettow-Vorbecka. Koloniálne jednotky zložené z 3000 Európanov (najmä Nemcov) a 11 000 afrických domorodcov niesli pomenovanie Askari. Počas celého obdobia I. sv. vojny ich nedokázali spojené britské a juhoafrické oddiely o sile takmer 300 000 mužov poraziť. Partizánsky a gerilový spôsob boja a lákanie nepriateľa do vopred pripravených pascí, bol zo strany Nemcov absolútne novátorský. Bitka o Tangu z 3. až 5. novembra 1914 bola priam hviezdnym víťazstvom Askariov. Z generála von Lettow-Vorbecka učinila doslova cez noc vojenskú legendu. Britským imperiálnym jednotkám spôsobil straty gigantických rozmerov. 60 000 tisíc mŕtvych a ranených behom 2 dní bolo v tej dobe nepredstaviteľné číslo!!! Britská verejnosť ostala v šoku a parlament sa otriasal v základoch. Nastal hon na nemecké jednotky takmer po celej južnej časti Afriky, ktoré ale vďaka brilantnej taktike von Lettow-Vorbecka sa v pravý čas stiahli aby o týždeň zaútočili na nič netušiacu britskú posádku o 200 km ďalej. Nemecká Schutztruppe ako túto miniarmádu označovali sami Nemci, vďačila za svoje úspechy spriateleným domorodcom a schopnostiam ich stopárov a siete vyzvedačov a napokon dobre organizovaným lodným zásielkam. Až do konca vojny neboli Briti schopní dostihnúť a v rozhodujúcej bitke poraziť von Lettow-Vorbecka. On sám sa dobrovoľne vzdal so svojimi jednotkami až 3 dni po skončení vojny na území vtedajšej Severnej Rodézie, keď dostal oficiálnu správu z Nemecka o kapitulácii a prímerí. Napokon sa dostal so svojimi vojakmi do Európy a dožil v Nemecku ako oslavovaný vyslúžilec.
Je uvádzaný ako jediný nemecký generál v I. sv. vojne, ktorý nebol vojensky porazený a vzdal sa z vlastnej vôle, keďže vojna oficiálne skončila.
A úplná perlička na záver. Domorodí vojaci Askariovia, ktorí bojovali pod von Lettow-Vorbeckom, poberali počas trvania Weimarskej republiky a neskôr od SRN vojenské penzijné dávky.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem

Pro vkládání příspěvků se musíte přihlásit.