Moderátoři: smith
Nedávno sme sa bavili s Paulom o vojenských knihách z Nemecka, ktoré vystavila jedna užívateľka. Zachytávajú obdobie a frontové udalosti I. sv. vojny. Keďže vlastním podobnú literatúru ale v maďarskej verzii, tak budem uvádzať zaujímavosti vojenského života v tejto téme. Ostatné zábery, ktoré som stiahol z netu snáď nebudú vadiť. Mám databázu fotiek aj zo špecializovaných stránok a stránok, ktoré sú už nefunkčné a myslím, že ich videlo veľmi málo tunajších užívateľov. Mnohé skutočnosti a útrapy z bojov I. sv. vojny mi osvetlil môj nebohý starý otec, ktorý najväčšiu časť služby prežil v talianskych Alpách a na záver v bojoch na rieke Piave.
Časopis Képes Ujság sa snažil vykresľovať vojenský život v poľných podmienkach pomerne idylicky, august 1915.
Obrázky:
Ak nastali tuhé zimy, prestala fungovať aj technika. V období I. sv. vojny bol bežný jav, že vyšší dôstojníci sa dopravovali na frontu vlastným automobilom. Stačilo niekoľko mrazivých dní a vtedajšie vozidlá vyzerali ako sochy z Antarktídy. Tak pózuje pri svojom zamrznutom automobile gróf Thun.
Obrázky:
Poľné lazarety a nemocnice boli najmä v prvom období vojny doslova luxusom. Jednotlivé útvary neboli pripravené na taký počet ranených a chorých vojakov. Využívali sa všetky objekty, teda aj kostoly. Dovnútra nasťahovali lôžka a ošetrovňa bola hotová. Poľný kurát nemal núdzu o svoje ovečky a raneným vojakom odslúžil omšu priamo na svätom mieste.
Obrázky:
Neskôr sa raneným vojakom začalo venovať viacej pozornosti. Rakúsko-uhorská armáda disponovala aj sanitnými vozidlami. Samozrejme tieto motorové vozidlá sa nedajú ani v najmenšom porovnávať s dnešnými sanitkami. Treba však uznať, že na tú dobu išlo o prelomový počin aby sa raneným poskytovala čo najrýchlejšia zdravotná pomoc. Táto fotka sanitnej autokolóny je niekde z Haliče - 1915. V zime to muselo byť oveľa horšie a tam zrejme pomohli len konské povozy.
Spodný obrázok zachytáva nemocničný vagón na prepravu ranených z frontu do zázemia. Aj tu vidieť veľmi primitívne riešenie a umiestnenie visutých lôžok. Ktovie ako sa v tom cítili vojaci s amputovanou rukou či nohou.
Obrázky:
Můj děda za 1. světové války bojoval jako italský legionář, a mne tenkrát nejvíce zaujalo, že vojáci občas spali v jeskyních a sklepech vedle svých mrtvých kolegů. Bitvy se odehrávali ve skalách, a nebylo vždy možné kopat hroby, nebo zákopy, a tak se dělili o úkryt společně živí a mrtví. Vždycky jsem dědy ptal jestli vedle mrtvých dokázal usnout, a on mi vždy řekl, že byli všichni tak unaveni, že když ulehli okamžitě usnuli. A také mi říkal, že na pití fasovali moc dobré červené víno. Dokonce se občas i dohodli s Rakušany, že nebudou střílet na trén s vínem a potom jim část vína předali.
Adalbert
Adalbert a odkedy bol dedo v talianskych légiach? Teda myslím obdobie. Môj dedo narukoval do R-U armády v apríli 1917. Po mesačnom základnom výcviku ich poslali na haličský front aby si navykli. Samozrejme tam už veľké bojové operácie neprebiehali. Väčšinou vykonávali strážnu službu. Po ďalšom mesiaci ich prevelili na taliansky front a vtedy zažili tvrdú vojnu. Ako infanteristov ich využívali na najhoršie práce ako budovanie obranných postavení a zásobovanie horských jednotiek umiestnených vysoko na ľadovcoch. Najvyšší oporný vojenský bod v Európe umiestnili Rakúšania pod vrcholom štítu Ortler, ktorý má nadmorskú výšku 3905 metrov. Jednotky alpských strelcov vyniesli po dieloch rozobraný 70 mm horský kanón M 1899 do výšky 3850 metrov, čo musel byť neuveriteľný výkon!!! Na malej plošine si zriadili palebné postavenie. Málo ľudí vôbec tuší, že do roku 1918 to bol najvyšší vrch Rakúskej manarchie. Roku 1919 po vojne pripadlo územie Taliansku.
Len pre zaujímavosť. Vojenské historické zdroje udávajú, že obsluha jednotiek na frontovej línii si vyžadovala obrovskú pracovnú silu. Na udržanie posádky 100 mužov na 3000 metrovom vrchole bolo potrebných 900 nosičov pracujúcich v štafetách. Obrovské bolo aj plytvanie zdrojmi. Na jednom mieste talianski strelci vypálili 950 nábojov z dela, aby vyhnali 12 rakúskych vojakov z malej skalnej veže. Dve tretiny vojakov zahynulo v dôsledku ťažkých úrazov, pádov a lavín. Len jedna tretina zahynula dôsledkom bojovej činnosti. Keďže mulice a kone sa dostali len na dostupné miesta, zbytok sa musel vyniesť na chrbáte. Na vyššie miesta sa začali inštalovať kladkové systémy a lanovky. Keď nebolo pomoci uviazali sa laná a 15-20 vojakov ťahalo rozobrané kanóny po snehu hore. Respektíve boli aj takí frajeri, ktorí kratšie úseky dokázali niesť ľahké horské kanóny na svojich pleciach.
Obrázky:
Život vysoko v horách a ľadovcových kavernách bol snáď ešte horší ako dolu v zákopoch. Aj v letných mesiacoch sa denné vonkajšie teploty blížili k nule. Omrzliny, zápaly a reumatické horúčky oni brali ako my dnes chrípku. Vojak musel byť jednou nohou v hrobe aby ho zniesli dolu do lazaretu. Ale mali výhodu, že v tej zime im nesmrdeli latríny. 😃
Obrázky:
Pro vkládání příspěvků se musíte přihlásit.
