Kremnica - zakladacia listina mesta

Karol z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Horvátska, Rame, Srbska, Halíče, Ladomorska Kumanska a Bulharska atď.

Všetkým v Kristu veriacím prítomným a budúcim, ktorí prítomní listinu v známosť vezmú, spása vo všech Spasiteľovi. Kráľovská výsosť z povolania prijatej správy krajinskej má sa starať o to, aby mali poddaní istý zákon, žeby neboli nad svoje výsady obtažení, jako je vyslovené v kráľovskom povolení. Preto chceme dať týmto na vedomie všetkým, že my pozorujúc, že kráľova sláva stále raste, a pribúdza v množstve ľudí všetkým naším hosťom, ktorí sa shromaždili a majú sa shromaždiť ku Kremnychbane, zo zvláštnej milosti kráľovskej štedrosti na jednohlasnú radu veľkňazov a veľmožov našeho kráľovstva povolili sme toto večnej slobody predprávo.

Aby tí istí hostia naše z tej istej Kremnychbane mali slobodného práva k obrábaniu a užívaniu dvoch míl zemy lebo lesov neobývaných im susedných a s nimi sa týkajúcich, našemu darovaniu podriadených bez urážky iného práva. Ďalej aby si volili z pomedzi seba rychtára čili sudcu a prísažných, ktorých chcú, podľa ich slobodnej vôle. Ďalej, aby neboli povinní predstaviť sa pred súd nikoho iného len pred súd svojho, na ten čas ustanoveného rychtára, vo všetkých záležitostiach, ktorý jestli by bol vo vysluhovaní pravdy voči niektorého spoluhosťa svojeho povrchným lebo lenivým , vtedy má sa na skutku sám rychtár a nie hostia, predvolať pred náš kráľovský súd.

Ďalej nik nesmie nikde v kráľovstve našom tých istých hosťov lebo niekoho z nich zatknúť, pre ich vlastné lebo ktorých koľvek iných dlžoby, len keď už prv tamže svojim rychtárom sú ak požiadani, aby vrátili dlžoby. V iných však ti istí naši hostia majú užívať tie isté slobody, ktoré užívajú hostia Kutunbane ( Kutnej Hory ) českého kráľovstva. Ktorej veci na pamiatku a večné posilnenie povolili sme prítomnú našu listinu výsadnú, potvrdenú našou dvojitou, novou a hodnovernou pečaťou.

Dané cez ruky znamenitého muž majstra Andreja prepošta belohradnej cirkvi, pod kancelára našeho milého a verného 16. Novembra r. pána 1328, podobne v 28. pánovia našeho, keď ctihodní v Kristu, otcovia a páni biskupi šťastne spravovali Božie cirkvy, brat Ladislav kaločské arcibiskupstvo, kancelár našeho dvora, Benedikt čadanskú, Mikuláš rábsku, Juraj sriemsku, Ladislav pätikostolskú, brat Peter bosanksú, Vavrinec vacovskú, Andrej sedmohradskú, Henrich vesprimskú, Čanadín jágerskú, Ladislav záhrabskú a Meško nitrianskú boli veľmožní však veľamozi Ján palatinom, Demeter majstrom našich taverníkou, Tomáš vojvodom sedmohradským a županom Solnickým, Michal bánom celého Slavonska, Dionis majstrom naších stolovníkov. Štefan naším hlavným maštalným majstrom, Mikuláš zvaný Trentul župan prešporským a iní mnohí spravovali stolice a úrady našeho kráľovstva.

Dovoľujem si vložiť niekoľko zaujímavých článkov o ťažbe nerastov na Slovensku postupne bude zrejmé prečo bolo toľko mincovní na území Slovenska.

Železná cesta

Bohatá história Gemera je od začiatku spojená s využívaním nerastného bohatstva Slovenského rudohoria. Ťažobou a spracovávaním kovov, hlavne železných rúd sa tento región dlhé stáročia zaraďoval medzi najvýznamnejších producentov železa v Uhorsku. Vyrábalo sa tu najkvalitnejšie železo, ktoré sa spracovalo v tunajších železiarňach. Tie veľkosťou presahovali iné regióny, a preto Gemer nazývali železným srdcom strednej Európy.

Železná cesta Gemerom je súčasťou Európskej železnej cesty, ktorá formou kultúrnej turistiky prezentuje návštevníkom pamiatky baníckej a železiarskej tradície regiónu. Tri bývalé vysoké pece – Karlova huta vo Vlachove, Etelka vo Nižnej Slanej a vysoká pec v Červeňanoch sú chránené ako vzácne technické pamiatky. Produktom konjuktúry železiarstva v Gemeri bol i rozkvet umenia, remesiel a vzdelanosti, ktoré spolu s prírodnou scenériou a technickými pamiatkami vytvorili z tohto regiónu prírodné a kultúrne bohatstvo s krásou obdivovanou návštevníkmi regiónu.

Baníctvo železa

Najstaršie správy o ťažbe a spracovávaní kovov nás vedú do I. storočia nášho letopočtu a pokračujú aj v 21. storočí. Prvotná ťažba železných rúd sa sústreďovala na povrchové výchozy rudných žíl. Tie sa nazývali „železné klobúky“ a boli tvorené limonitom, železnou rudou, ktorá vznikla zvetrávaním sideritu. Najdôležitejšou železnou rudou pre vznikajúce železiarne v Gemeri bol siderit, ktorý sa dlhé stáročia ťažil na ložiskách v okolí Železníka, Hrádku, Rožňavy, Nižnej Slanej a Dobšinej. Ťažili a spracovávali sa tu aj hematitové rudy v okolí Liciniec a Bôrky a magnezit v okolí Tisovca.

V dôsledku stáročnej baníckej činnosti sa na území Gemera nachádza nespočetné množstvo banských diel a povrchových prejavov baníckej práce. Do konca 17. storočia, kedy sa baníctve začal používať pušný prach, sa v podzemí dobývali rudy pomocou kladiva a želiezka. Tieto pracovné nástroje zobrazené so skríženými násadami sa stali symbolom baníckej práce a znakom baníctva. Ťažba železnej rudy – sideritu sa ešte dnes vykonáva v tomto regióne v závode SIDERIT Nižná Slaná, ktorý ako posledný banský závod v Európe ťaží železnú rudu podzemným spôsobom.

Hutníctvo železa

Územie Gemera bolo od stredoveku najproduktívnejšou oblasťou výroby železa v strednej Európe. Umožnili to bohaté ložiská železných rúd, ktoré sa stali surovinovou základňou pre výrobu železa v slovenských peciach stavaných v Gemeri od 10. storočia. Železiarenská výroba sa rozvíja hlavne v okolí ložísk Železník, Hrádok, Rožňava a Dobšiná. V povodí vodných tokov Turiec, Muráň, Štítnik a Slaná sa vo veľkom počte stavajú šachtove-kusové slovenské pece. Začiatkom 14. storočia sa pri výrobe železa začína využívať vodná sila.

V roku 1344 je ako prvý v Uhorsku postavený vodný hámor v Štítniku, ktorý využíva vodné koleso na pohon dúchadiel v peciach a kladív na vykúvanie vyredukovaného železa. Slovenské pece pracovali v Gemeri viac ako pol tisícročia a posledná z nich ukončila tavbu železa v roku 1853 v Lúčke. Začiatkom 18. storočia sa v Gemeri začali stavať pece vyššieho typu a to v povodí riečky Turiec v okolí Kameňian. V roku 1722 bola v Dobšinej postavená prvá vysoká pec v Gemeri podľa nemeckého vzoru. V polovici 19. storočia tu pracuje 33 vysokých pecí a Gemer sa stáva metalurgickou základňou Uhorska a významne sa napája na európsky trh železa.

Nedostatok uhlia a koksu potrebného pri výrobe železa v peciach spôsobuje, že na prelome 19. a 20. storočia sa výroba železa a stavba peci presúva na územie Maďarska. Vysoké pece v Gemeri postupne zanikajú. Modernizuje sa iba vysoká pec v Tisovci, ktorá vyrába surové a zlievárenské železo. Ohňom z jej pece je v roku 1965 zapálená prvá vysoká pec vo Východoslovenských železiarňach Košice. Posledným odpichom surového železa z jej pece sa v roku 1965 výroba železa v Gemeri končí.

Baníctvo na Slovensku v 13.storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava.

Trináste storočie je obdobím významného rozvoja baníctva na Slovensku. Pred 13.storočím sa v banskej ťažbe a banskom podnikaní uprednostňovalo ryžovanie a dobývanie povrchových rúd z tzv.oxidačnej zóny, ktoré boli ľahko dobývateľné a rozmelňovateľné. Vyťažovanie povrchových partií rudných žíl v oxidačnej zóne bolo veľmi produktívne a rentabilné aj na menších ložiskách, lebo kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke a rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať. Povrchové dolovanie trvalo dlhú dobu a malo veľký rozsah (už aj pred 13. storočím), čoho dokladom sú haldy, spomínané v dokladoch z 13. storočia. Po vyčerpaní povrchových partií rudných žíl sa najn-iä od druhej polovice 13. storočia všeobecne prechádzalo na hlbinnú ťažbu, čo si vyžadovalo zdokonalenie nielen techniky dobývania, ale pre inú skladbu rúd vznikali problémy aj s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Preto na získanie určitého rnnožstva kovu z rudy bolo treba spracovať omnoho väčšie množstvo rudy ako predtým. Na hlbinné dolovanie bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne a horizontálne banské diela (šachty a štôlne), vybudovať vetracie komíny a zabezpečiť odvodňovanie, na čo všetko boli potrebné nemalé finančné prostriedky.

Podstatne vzrástol počet banských revírov a vznikom banských miest, za účasti hostí a kapitálových investícií z cudziny sa vytvorila potrebná inštitucio-nálna základňa na podstatné zvýšenie a trvalú plynulú prevádzku banskej ťažby. Koncom storočia sa podarilo vo väčšej miere preniknúť do tohto podnikanía aj cirkevným a svetským feudálorn, čím sa vytvorili základy pre tzv. zemepánsku banskú slobodu, ktorá sa uzákonila až v nasledujúcom storočí. Prirodzene, záujem o rozkvet baníctva mal predovšetkým panovník, pretože popri medi a železe sa v najväčšej rniere ťažili rudy obsahujúce vzácne kovy (zlato, striebro), ktoré sa už na najvyššom stupni barbarstva stali hlavným a všeobecným peňažnýrn tovarom, prv než sa začali raziť peniaze.

Najvýznamnejším banskýrn revírorn na Slovensku na začiatku 13. storočia bol banskoštiavnický revír, v ktorom vtedy bola vysoká produkcia tzv. elektrónu, t.j. striebra, obsahujúceho aj zlato. Postupne sa banské dolovanie rozšírilo aj do širšieho okolia Banskej Štiavnice (Pukanec). Od polovice 13. storočia sa významným stal aj nový banskobystrický revír, v ktorom sa dobývali strieborné a medené rudy na Španej Doline, v Starých Horách a na Pieskoch, pričorn Bystričania mali právo vyhľadávať rudy a otvárať bane v celej Zvolenskej župe. Nepochybne ich pričinením došlo aj k pokusom o banské podnikanie v Liptove (Ľupča, Hybe), kde sa však nedosiahli podstatnejšie úspechy. Aj v širšorn priestore Kremnice možno počítať už pred polovicou 13. storočia s banskou ťažbou, ktorá tu však, vzhľadom na ťažkosti s dobývaním tvrdej rudy, len živorila a k väčšiemu rozvoju banského podnikania došlo až (najneskoršie) začiatkom 14. storočia.

Zrejme na starú tradíciu nadväzovalo na ťažbu zlata orientované baníctvo v údolí Rimavy, kde jeho centrom bola Rimavská Baňa. Už roku 1270 dostali tamojší baníci právo zužitkovaf aj haldy niekdajších starých baní. V Gemeri

v okolí Štítnika už v polovici storočia jestvovali vyhne na spracovávanie železa a v Brzotíne sa ťažilo zlato. V druhej polovici 13. storočia sa rozvinula aj ťažba striebra v Rožňave a azda vtedy už aj v Jasove. Pravdepodobne (pre malú výnosnosť) neúspešné pokusy o banskú ťažbu sa podnikli aj v Novohrade (Lovinobaňa a Cinobaňa).

Nepochybne už v tretej štvrtine 13. storočia sa významným centrom dolovania striebra stala Gelnica s baňami nielen v Hnileckej, ale aj v Smolníckej doline, kde sa v peciach a vyhniach spracovávala najmä železná ruda a železo. Rovnako už koncom 13. storočia sa začalo s ťažbou medenej a železnej rudy v Spišskej Novej Vsi, kde rudné ložiská ležali mimo jadra mesta (podobne ako v Banskej Bystrici).

Hlavnýrn majiteľom (vlastne banským podnikateľom) bol panovník (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Gelnica), ale už aj v 13. storočí významný zástoj hrali cirkevní feudáli: ostrihomský arcibiskup v Rožňave, kaločský arcibiskup v Rirnavskej Bani a jasovský prepošt. Všade však, aj na kráľovskej aj na zemepánskej pôde hlavnými výkonnými banskými podnikateľmi a baníkmi boli obyvatelia banských osád a rniest. Najvýznamnejšími banskýrni mestami boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Gelnica. Aj Ľupča a Hybe v Liptove, pravdepodobne aj Krupina dostali výsady kráľovských banských miest. Zemepánskymi banskými mestami boli Rimavská Baňa, Jasov a od roku 1291 aj Rožňava, ktorej výsady sú však až z nasledujúceho storočia. Vyspelejšie výrobné formy v baníctve prinášali so sebou podnikatelia a baníci z cudziny. Staršia vlna kolonistov v Banskej Štiavnici zrejme pochádzala z alpských zemí, novšia (okolo polovice storočia) z Dolného Saska. Aj v ostatných mestách a banských revíroch pochádzali podnikatelia a banskí špecialisti prevažne z nemecky hovoriacich krajín.podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym čmiteľom z celoeurópskeho hľadiska.

Hoci aj v priebehu celého 13. storočia bolo ťaženie a spracovávanie rúd kráľovským regálom, čo prakticky znamenalo, že presne určená časť kovov vyťažených z vydolovaných rúd patrila (ako banská daň - urbura) panovníkovi, udelené výsady umožňovali banským mestám a podnikateľom organizovanie celej ťažby úplne vo vlastnej réžii, podla vlastných vedomostí a skúseností. Už v 13. storočí sa vyvinula inštitúcia banského majstra, ktorého ustanovovala mestská vrchnosť, ale plat dostával z kráľovskej banskej komory. Mal dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvom v chotári rnesta a mal nad nírn aj súdnu právomoc. Koncom 13. storočia, najskôr v Banskej Štiavnici, sú už aj doklady na spájanie sa viacerych banských podnikateľov (teda vytváranie podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym činiteľom z celoeurópskeho hľadiska

:roll:😲 Grofik to je všechno velmi zajímavé,nevypisoval si to všechno ručně,že ne ?😉

Grofik.....výborne, pokiaľ máš ešte také články, kľudne ich daj sem, rád si prečítam, ďakujem...

Samozrejme sa ešte niečo nájde.😲
Také lahôdky je potrebné vychutnávať.

Grofik dekujeme. Jsi to urcite vypisoval z obrazovky do sesitu a ze sesitu do pocitace :-).

:shock: Admin stále všetkému príde na kloub.😆 😁 😁

:D 😆 😁

Smolník

Historické banícke mestečko Smolník sa nachádza 18km SV od Rožňavy v južnej časti Volovských vrchov. Začiatky baníckej činnosti siahajú do 11. storočia avšak prvá písomná zmienka o Smolníku je až z roku 1243. Ťažba sa v začiatkoch sústredila na drahé kovy, hlavne zlato a striebro. Neskôr sa prešlo na dobývanie železa a medi, ktorej ťažba dala základ sláve smolníckeho baníctva na dlhé storočia. Už v roku 1341 tu sídlil komorný gróf a v hierarchii siedmych hornouhorských banských miest z roku 1487 zaujímal druhé miesto hneď za Gelnicou.

Už v roku 1327 tu fungovala mincovňa, kedy sa tu razili mince Karola Róberta a v tom istom roku získal Smolník aj banské privilégiá slobodného kráľovského mesta. V 15. storočí sa vyťažilo 244 t medi a 2,4 t striebra. Bane v tomto období vlastnili šľachtické rody Zápoľských, Thurzovcov a Czákyovcov. Smolnícka meď sa v tomto období vyvážala do celej Európy. Zhruba od roku 1690 sa bane začali postupne dostávať do rúk eráru, čo znamenalo nebývalý rozvoj tohto mesta. V roku 1744 tu J.E.Multz de Walda založil banícku školu, ktorá v roku 1762 bola reorganizovaná na banícku akadémiu. V rokoch 1747 – 1857 bol Smolník sídlom banského inšpektorátu a vrchného banského súdu, pod ktorý patrili aj revíry v dnešnom Rumunsku Baia Mare a Baia Sprie.

Pre potreby hút a baní bol v roku 1768 vybudovaný Úhorniansky tajch. V roku 1813 sa hrádza na jazere pretrhla a zatopila väčšinu baní. Po vyťažení bohatých partií Cu rúd ( 4-10 % Cu ) a neskôr len 2 až 4 % Cu v rude ťažba medi začala prudko upadať. V roku 1870 sa prešlo na ťažbu pyritu, o ktorý dovtedy starci nemali záujem. Z rudy sa aj naďalej získaval medený koncentrát ( vďaka modernejším flotačným metódam ), ale hlavne síra na výrobu kyseliny sírovej. Do začiatku druhej svetovej vojny boli polohy liatych pyritových rúd ( obsah síry do 45 % ) vyťažené. Po vojne sa na ložisku začal intenzívny geologický prieskum, avšak nové zásoby nepreukázal.

Prešlo sa na ťažbu menej kvalitných rúd tzv. grocynov ( obsah síry do 25 % ) a glimov ( obsah síry do 8 % ). Zvláštnosťou smolníckeho ložiska bolo získavanie tzv. cementačnej medi, ktorá vznikala okysličovaním chalkopyritu za prítomnosti pyritu a ich premenou na sírany ( hlavne modrú skalicu ), ktoré ako ľahko rozpustné sa dostávali do banských vôd cez rozrušené ložiská ( staré dobývky a haldy ). Po chemickej reakcii so surovým železom sa na jeho povrchu vyzrážala meď. Tento postup sa tu uplatňoval už od 15. storočia.

Naposledy ( v roku 1972 ) za týmto účelom bola vyzmáhaná stará štôlňa Kalb. Postupným zmenšovaním úžitkových zložiek v rude ťažba po vyše 700 rokoch 29.12.1989 zanikla. Samotné ložisko sa nachádza medzi Smolníkom a Smolníckou Hutou. Začína sa na záp. svahu Lastovičieho vrchu a tiahne sa v dĺžke 4km po Červený vrch ( Rothenberg ), kde sa nachádzajú najstaršie dobývky na lokalite. Tvoria ho polohy a šošovky liatych pyritov a chalkopyritov. Najvýznamnejšie šošovky boli tzv. Podložná ( 400x140m ), Nadložná ( 300x110m ), Engelbert ( 180x80m ) a Leo ( 60x60m ). Ložisko bolo ťažené veľkým počtom banských diel, z ktorých v poslednom období najvýznamnejšie boli šachty Péch, Baptista, Rothenberg a hlavná ťažobná a dopravná štôlňa Karitas. Ložisko je vyťažené do hĺbky 360m a smerne do dĺžky 3km.

Hlavnými minerálmi ložiska boli pyrit a chalkopyrit. Zriedkavo tvorili XX do 5mm veľké. Zaujímavejšia bola sekundárna mineralizácia ( voltait, coquimbit, epsomit, melanterit, chalkantit, sádrovec, claudetit, arzenolit, jarosit a množstvo iných ). Občas sa vyskytla aj rýdza meď. Zo Smolníka pochádzajú aj tri nové minerály opísané prvýkrát pre svetovú vedu a to romboklas, kornelit a szomolnokit. Ich zber je prakticky nemožný, keďže bane sú zatopené až po úroveň štôlne Karitas a tá je neprístupná ( zhruba po 20m je zastrelená ).