Mincovňa v Starej Ľubovni
Slovenská numizmatika dosiahla v posledných desaťročiach cenné výsledky pri odkrývaní bohatstva našich národných dejín. Svedčia o tom publikácie a články vydané k takej dôležitej problematike, akou je mincovníctvo. Zdá sa však, že nevenuje dostatočnú pozornosť Spišskému regiónu, ktorý má aj v tomto smere bohatú históriu. Počiatky mincovania v stredoveku tu siahajú do 14. storočia a sú spojené s mestom Smolník. Zo Smolníka sú známe pokusy o mincovanie aj v 16. storočí. Z konca 16. storočia poznáme neúspešné snahy o založenie mincovne v Levoči. Nie náhodou zamýšľal František II. Rákóci zriadiť v roku 1706 mincovňu opäť v Smolníku a nakoniec nariadil premiestniť mincovňu z Košíc na istý čas na Spišský hrad. Spiš, bohatý na rudné zdroje, od nepamäti lákal nielen zlatokopov a hľadačov striebra. Neprekvapuje preto, že keď Mária Terézia začala vo veľkom razbu medených mincí, Smolník bol znovu pri tom. Mincovňa tu fungovala vyše pol storočia. Jej prvé mince z roku 1772 boli určené pre okupačnú rakúsku armádu v Haliči, ktorá mala zabezpečiť Habsburgovcom účasť pri delení Poľska. Začiatkom razby mederiákov v Smolníku však predchádzali zaujímavé udalosti na severnom Spiši odohrávajúce sa v rokoch 1769—1770.
Začiatkom roku 1769 sa na severe Spiša usadili poľské vojská barských konfederátov. Obsadili aj Ľubovniansky hrad — sídlo poľských starostov, ktorí odtiaľ vykonávali správu nad zálohovaným územím (Územie, ktoré v roku 1412 dal do zálohu poľskému královi uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, tvorilo 13 spišských miest zo Spoločenstva 24 spišských miest (Ľubica, Tvarožná, Ruskinovce, Spišská Belá, Vrbov, Stráže pod Tatrami, Spišská Sobota, Matejovce, Poprad, Veľká, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie a Spišské Vlachy), mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne, ako aj dve panstvá Ľubovňa a Podolínec so svojimi obcami.). Vojská konfederátov prichádzali do konfliktov s obyvateľstvom okolitých miest a dedín. Vynucovali si dane, stravu i potravu pre kone. Zo Spiša sa stiahli pred blížiacim sa ruským vojskom. Mária Terézia vzhľadom na nespokojnú situáciu v Poľsku a incidenty na vernom Spiši nariadila obsadiť severnú hranicu Spiša i zálohované mestá uhorským vojskom. Súčasne sa pripravoval návrat zálohovaného územia Uhorsku. Spišská stolica dostávala na to inštrukcie od uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady. Inštrukcie sa okrem iného týkali aj zákazu obnovenia činnosti mincovne Spišského starostovstva (Münzenhaus gehörig zur Zipser Starostei) v Starej Ľubovni.
Miestodržiteľská rada adresovala Spišskej stolici dňa 30. 4. 1770 list, z ktorého vyplýva, že sa rozšíril chýr, že mincovňa Spišského starostvovstva, ktorú zničili barskí konfederáti, má byť obnovená. Stolici preto nariadila, aby vyslala do Starej Ľubovne svojich zástupcov zistiť skutkový stav, pričom zakázala obnovu uvedenej mincovne. Ďalej bolo nariadené, aby sa neporušené budovy zabrali a nástroje potrebné na razbu mincí mali byť za vojenskej asistencie dopravené do mincovne v Smolníku(Monetario officio Szomolnokiensi tradantur).
Spišská stolica, ako to vyplýva z jej listu miestodržiteľskej rade z 18. 6. 1770, vyslala do Starej Ľubovne svojho slúžneho Mikuláša Almášiho, ktorý zistil, že stará budova mincovne zostala neporušená (in veteri sua structura indiruta maneat)! Nástroje na razenie mincí, ktoré ostali po vpáde konfederátov, boli už dopravené na Ľubovniansky hrad. Podľa vyjadrenia gubernátora hradu sa budova nemala využiť na mincovňu, ale na mlyn. Napriek týmto zisteniam miestodržiteľská rada v liste Spišskej stolici z 27. 8. 1770 vyjadrila obavy z možnej obnovy mincovne, a preto nabádala stolicu k ostražitosti v tomto smere.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v Starej Ľubovni existovala mincovňa pred rokom 1770 a výraz „in veteri sua structura" naznačuje jej dávnejšiu existenciu. Patrila síce Spišskému starostovstvu, ale mali starostovia aj monopol na razenie mincí? Alebo to bola mincovňa štátna? Na tomto mieste treba pripomenúť, že spišskými starostami boli v rokoch 1597—1745 členovia jedného z najvplyvnejších poľských rodov - Lubomirskí (od roku 1637 to bola dedičná funkcia). V rokoch 1745—1757 patrili zálohované mestá poľskej kráľovnej Márii Jozefe a po jej smrti v rokoch 1757—1763 patrilo starostovstvo Henrichovi Brühlovi. Brühl, ktorý bol administrátorom zálohovaného územia už za spomínanej kráľovnej, bol obviňovaný z falšovania poľských mincí na Spiši.8 V rokoch 1764—1772 vlastnil zálohované územie opäť člen kráľovskej rodiny — Kazimír Poniatovský, brat poľského kráľa.
Aké sa to vlastne v Starej Ľubovni razili mince? Poľské, uhorské, spišské. ..? Doposiaľ nie je známy, resp. identifikovaný, ani jeden ich exemplár. Doterajší bádatelia a historici severného Spiša však nechali prakticky bez povšimnutia skutočnosť, že v okolí Ľubovne sa v 17. a 18. storočí (zatiaľ máme ohraničené rokmi 1624—1772) používali vo finančných prepočtoch pri transakciách aj ľubovnianske zlaté (Lublauer Gulden, lubowiensky zlotý, lubowelsky zlotý). Z Hniezdneho obligácie z roku 1753 vyplýva, že 400 holandských zlatých (dukátov) predstavovalo 3320 ľubovnianskych zlatých, pričom každý ľubovniansky zlatý sa rátal po 20 poltorákov. V lustrácii Spišského starostovstva z roku 1765 zisťujeme, že jeden ľubovniansky zlatý mal hodnotu dvoch poľských zlatých. Popri ľubovnianskych zlatých tu figuruje aj drobná minca — pieniezek.
Pre nás je dôležité zistenie, že mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne, ako aj obce patriace k domíniam Ľubovňa a Podolínec, odvádzali cenzus poľskému kráľovi v poľských alebo ľubovnianskych zlatých, na rozdiel od ostatných 13 zálohovaných miest, ktoré odvádzali uhorské, rýnske alebo poľské zlaté. Nikdy nie v ľubovnianskych zlatých. Nasvedčuje to azda, že platnosť ľubovnianskych zlatých sa týkala len okolia Ľubovne a snáď aj Poľska?
Vynára sa ešte otázka: Bol ľubovniansky zlatý reálnou mincou alebo len počtovou jednotkou, ako napr. rýnsky, uhorský alebo poľský zlatý? Existencia mincovne v Starej Ľubovni nás priam núti považovať ľubovniansky zlatý za reálnu mincu. Podporuje to aj živý záujem starostov o baníctvo na Spiši a ich relatívna ľahká možnosť dostať sa k drahým kovom. Ostatne nebola to minca podradná, mala kurz lepší ako poľský zlotý. Nazdávame sa, že skôr by bolo prekvapením, keby sa poľskí starostovia o mincovanie nepokúšali. Veď zálohované územie v istom zmysle predstavovalo štát v štáte. Vytratenie sa ľubovnianskeho zlatého z obehu súviselo so zánikom mincovne v Starej Ľubovni, ale aj so zánikom „poľského panstva" nad zálohovaným Spišom.
Numizmatici a historici, ktorí sa zaoberajú vývojom mincovania a dejinami mincovní, môžu mať k dispozícii tri druhy historických prameňov: budovy a zariadenia mincovní, vlastné produkty mincovní — mince, ale aj písomné dokumenty. Absolutizovanie jedného druhu prameňa môže viesť často k omylom. Preto je potrebná konfrontácia jednotlivých druhov prameňov. Pred numizmatikmi, historikmi a archivármi stoja preto nemalé úlohy: prehĺbiť ďalší výskum v našich a najmä poľských archívoch, vykonať revíziu nálezov mincí na severnom Spiši a prehodnotiť predovšetkým poľské mince s mincovnou značkou „L". Iba potom budeme môcť urobiť o mincovni v Starej Ľubovni hlbšie závery.

Zdroj: František Žifčák, Spravodaj Slovenskej numizmatickej spoločnosti 2/1986

Projekt na založenie mincovne v Levoči z 16. storočia
V archíve dvorskej komory vo Viedni možno nájsť niekoľko spisov, ktoré informujú o tom, že sa habsburská finančná správa zaoberala s otázkou založenia mincovne v Levoči okolo roku 1600. Ako je známe, obnovenie činnosti košickej mincovne v sedemdesiatych rokoch 16. storočia bolo len krátkodobým podujatím a táto mincovňa po sľubnom rozbehu zastavila o niekoľko rokov svoju činnosť. Ďalší návrh na založenie mincovne na východnom Slovensku, o ktorom budeme hovoriť, poukazuje na to, že otázka využitia výnosu z ťažby drahých kovov na východnom Slovensku v prospech uhorského kráľa nestratila na aktuálnosti. Produkty projektovanej levočskej mincovne, a tým sa aj pri zavedení razby v Košiciach dôvodilo, mali účinne obmedziť príliv poľských mincí do Uhorska. Nová mincovňa mala teda zohrať aj určitú úlohu pri regulácii obehu peňazí v medzinárodnom meradle. Činnosť každej mincovne predpokladá aj zabezpečenie pravidelného a dostatočného prísunu drahých kovov, teda primeranú organizáciu v ťažbe a v obchode s drahými kovmi a na to tento projekt taktiež pamätá.
Projekt predložil Juraj Wagen von Wagensberg dolnorakúskej komore dňa 8. mája 1597. K vôli stručnosti obmedzíme sa tu na najdôležitejšie body tohto plánu. Menovaný žiada, aby sa mu udelilo právo na hľadanie drahých kovov a na otvorenie baní v krivánskom masíve v Liptovskej župe. Je presvedčený, že je tu dostatok drahých kovov, a preto súčasne žiada aj o povolenie, aby tu mohol zriadiť lučobňu na rýdzenie drahých kovov a aby sa mu udelilo privilégium na razbu mincí, a to ako dukátov, tak aj drobných strieborných mincí v tom zrne a v takej váhe, ako je to v Uhorsku obvyklé. Teda výrobky jeho mincovne sa nemali v ničom odlišovať od výrobkov kremnickej mincovne. Ako najvhodnejšie miesto pre mincovňu navrhuje Levoču.
Aby sa náklady spojené s otvorením nových baní, s vybudovaním lúčobne a mincovne nahradili, žiada, aby mu panovník povolil po 5 rokov raziť mince vo vlastnej réžii a aby mu dolnorakúska komora povolila, aby mohol po 4 roky brať všetok zisk z mincovania. Prípadné podozrenie úradov, že by mohol raziť také mince, ktorých kvalita by zákonnej norme nezodpovedala, odvracia s tým, že žiada, aby bol na náklady kráľa dosadený do novej mincovne vardajn, ktorý by dával pozor nielen na to, aby sa všetky vyťažené kovy dostali na mincovanie, ale dozeral by aj na to, aby sa mince vyrábali v správnej váhe a v správnom zrne. Po uplynutí 4 rokov od otvorenia mincovne by platil kráľovi dohodnuté nájomné. V závere žiadosti upozorňuje na to, že tým sa zastaví dovoz poľských peňazí do Uhorska a vývoz drahých kovov z Uhorska do Poľska.
Dolnorakúska komora, ako môžeme usudzovať zo skutočnosti, že sa po cca 18 mesiacov nezachoval k tejto veci žiadny dokument, nijako sa neponáhľala s vybavením tejto žiadosti, čo vôbec nebolo neobvyklé. Až ďalšia žiadosť Juraja Wagena z 29. októbra 1598, adresovaná priamo cisárovi, dala podnet k činnosti úradov. V tejto žiadosti Wagen, ktorý si pravdepodobne medzičasom dôkladne preskúmal oblasť, kde zamýšľal ťažiť drahé kovy, pripája k už uvedeným argumentom ďalší argument. Poukazuje na to, že Kriváň je od stredoslovenských banských miest vzdialený na 20 míľ a táto veľká vzdialenosť robí ťažiarom z liptovskej Bôce nie malé ťažkosti. Títo napospol chudobní ťažiari sú preto vystavení tomu, že ich o zlato okrádajú Valasi. Svoje zlato môžu predať len vo vzdialenej Kremnici a tu musia na svoju odmenu neraz čakať až 20 týždňov, pretože kremnická lučobňa pracuje len občas a to má za následok, že nemajú peniaze na to, aby mohli pokračovať v svojej činnosti. Už len preto je na tomto mieste potrebná lučobňa, ktorá by ich zlato okamžite zrýdzila a zaň hneď aj zaplatila.
Táto žiadosť dala podnet na prešetrenie záležitosti zo strany úradov. Aj tu treba zdôrazniť, že sa úrady nijako neponáhľali, a to sa týka jednak spišskej a jednak bratislavskej komory, ktoré dolnorakúska komora požiadala o vyjadrenie.
Spišská komora v svojej správe zo 6. decembra 1600 nie je Wagenovým projektom zvlášť nadšená. Vo veci nálezísk drahých kovov v krivánskom masíve a ich ťažby, ako aj lúčobne poukazuje na to, že Kriváň patrí do administratívneho obvodu bratislavskej komory, a preto sa k týmto veciam nemôže vyjadriť. Čo sa týka ťažby drahých kovov v jej obvode, a to v Smolníku, Gelnici a inde, tak si treba uvedomiť, že tieto bane sú majetkom Turzovcov. Turzovci ich prenajímajú záujemcom a zlato a striebro v nich vyťažené vyváža sa do Poľska. To komora nepokladá práve za správne, a preto navrhuje, aby sa v tejto veci zainteresovaní poradili. Pritom však zdôrazňuje, aby sa úrady vo veci banského práva dohodli s Turzovcami. Ak sa dospeje k dohode, tak drahé kovy môže vykupovať komora, prípadne Wagen z nich môže raziť mince. Spišská komora nepokladá Levoču za najvhodnejšie miesto pre mincovňu. Dáva prednosť Košiciam, kde jd na to vhodná budova, ako aj potrebné zariadenie.
Vyjadrenie bratislavskej komory z 23. januára 1601 je stručnejšie a podobne, ako vyjadrenie spišskej komory, pokladá za rozhodujúce stanovisko zemepána. Komora totiž už konzultovala s Jurajom Mikulášom Sándorffym, zemepánom tej oblasti, kde Wagen zamýšľa ťažiť drahé kovy a dospela k stanovisku, že Wagenove zámery môžu byť škodlivé. Bratislavská komora nesúhlasí ani so zriadením novej mincovne, pretože je to v rozpore s privilégiami banských miest.
Spišská komora vyjadruje súhlas, viazaný na podmienku, že sa dosiahne dohoda s Turzovcami a. bratislavská komora Wagenov projekt jednoznačne zamieta. Medzičasom sa však za projekt, aj keď veľmi opatrne, postavila dolnorakúska komora, ktorá pred nedávnom zaujala k nemu pasívne stanovisko. Na základe vyjadrení jej podriadených úradov v Uhorsku vypracoval účtovník dolnorakúskej komory roku 1600 pre cisára túto správu: V prvom bode súhlasí s Wagenom v tom, že liptovskí ťažiari sú skutočne v neradostnej situácii preto, že tam neexistuje žiadna inštitúcia, ktorá by od nich vykupovala drahé kovy a hneď by im ich aj zaplatila. Pre dĺžku a neistotu ciest do banských miest malo by sa o tom uvažovať. Čo sa týka novej mincovne, aj tu súhlasí s Wagenom. Pretože košická mincovňa nepracuje, vyvážajú sa z východného Slovenska drahé kovy a aj tamojšie bane sa preto len sčasti využívajú. Mincovňa v Levoči, ktorá by nielen mincovala kovy z Wagenových baní, ale by aj vykupovala zlato a striebro od gemerských a spišských ťažiarov, zaručila by nielen určitý zisk kráľovi, ale podnietila by aj rozvoj v ťažbe kovov, čo by zaručilo živobytie mnohým osobám. Zlato a striebro by sa nevyvážalo potom nielen do Poľska, ale ani do kremnickej mincovne. V závere sa práve v súvislosti s kremnickou mincovňou dozvedáme o nie nedôležitom motíve tohto kladného stanoviska dolnorakúskej komory. Táto komora by bola za to, aby stroj na razenie mincí, ktorý pred nedávnom pracoval krátky čas v Banskej Štiavnici a na sťažnosť mesta Kremnice a kremnických minciarov, ktorých podporovali uhorské stavy a úrady, musel sa odstaviť z prevádzky, inštaloval sa v novej mincovni. Táto mincovňa by s podstatne nižšími výrobnými nákladmi razila tie isté mince ako kremnická mincovňa. Týmto sa pravdepodobne chcela dolnorakúska komora pomstiť Kremničanom za to, že zabránili zavedeniu modernej technológie vo výrobe mincí.
V neskoršom liste z 11. apríla 1601 cisárovi je účtovník dolnorakúskej komory oniečo opatrnejší. Upozorňuje na to, že platné uhorské zákony nedovoľujú mincovňu prenajímať, pretože rýdzenie drahých kovov a razba mincí je oddávna kráľovským regálnym právom.
Kladné, či záporné rozhodnutie o Wagenovej žiadosti sa neuskutočnilo ani v tomto roku a úradníci, z ktorých časť bola naklonená k tomu, aby sa žiadosti vyhovelo, vec naďalej prešetrovali. Pisár banského súdu v liptovskej Bôci, zrejme na popud z vyšších miest, odosiela začiatkom roka 1602 list správe banskobystrického mediarskeho podniku. Podľa tohto listu navrhol Wagen novú variantu na riešenie otázky. Menovaný navrhuje postaviť lučobňu v Pribiline, kde by sa rýdzili drahé kovy z okolia Muráňa, ďalej zo Smolníka, Gelnice, Švedlára, Vondrišeľa, Rožňavy, Spišskej Novej Vsi, Dobšinej a z iných miest a tieto kovy by sa mincovali v Levoči. Pisár z Bôce žiada o informáciu, či je oblasť, kde chce Wagen postaviť lučobňu, istá pred útokmi zbojníkov a nepriateľov. Cisár nariaďuje 22. júla 1602 dolnorakúskej komore, aby znova prešetrila reálnosť Wagenovho projektu. Toto šetrenie sa uskutočnilo 31. augusta s výsledkom nie práve pozitívnym.
Wagen se však nevzdal a našiel si ochranu v osobe arcikniežaťa Mateja. Tento píše svojmu bratovi Rudolfovi II., aby žiadateľovi vyhovel najmä preto, že už po mnoho rokov neprišli do kremnickej mincovne drahé kovy z východného Slovenska, ale všetky sa vyviezli do Poľska, a to so súhlasom úradov. Tak Tribel z Levoče dostal povolenie, že môže v Uhorsku vykupovať zlato a striebro a vyvážať ho do Poľska, za čo platí len tridsiatok. S týmto stavom malo by sa skoncovať a Wagenov projekt na organizáciu produkcie a výkupu drahých kovov a na zriadenie mincovne vidí sa mu ako správne riešenie. Matejov list je najmladším dokumentom týkajúcim sa projektu na založenie mincovne v Levoči. Je isté, že sa táto mincovňa nezaložila a dôvody pre negatívny postoj úradov prezrádzajú sčasti citované dokumenty. Rudolf II., ako aj jeho brat Matej boli na priazeň uhorských stavov odkázaní a v prípade, že by sa bol projekt realizoval, mohli sa dostať do sporu s niektorými mocnými uhorskými feudálmi. Týka sa to predovšetkým Turzovcov, ktorých príjmy bolí by sa zavedením výkupu drahých kovov v oblasti Spišskej komory znížili. Druhým dôvodom boli uhorské zákony a lipnutie na nich bolo pre uhorské stavy určitou formou odporu proti kráľovi, ako aj proti zavádzaniu aj progresívnych novôt, ako v tomto prípade bolo zavedenie strojovej razby mincí v novej mincovni. Ďalej si musíme uvedomiť, že Wagen vystúpil so svojím návrhom v kritickom období pätnásťročnej vojny, kedy bol cisár na priazeň uhorských stavov neobyčajne odkázaný.
Ďalším dôvodom, podľa nášho náhľadu taktiež dôležitým, bola skutočnosť, že poľské peniaze, z ktorých sa časť vyrábala z východoslovenských drahých kovov a medi, boli pre finančnú správu v Uhorsku významným pomocníkom pri finančných operáciách. Týmito v pomere k uhorským minciam menejhodnotnými peniazmi kryla sčasti finančná správa svoje výdavky najmä na vojsko a ak by sa v Levoči boli skutočne razili mince podľa zákonnej uhorskej normy, bola by sa tu z toho istého kvanta drahých kovov vyprodukovala nižšia nominálna hodnota ako v poľských mincovniach. Okrem toho by si realizácia projektu vyžiadala početné organizačné opatrenia a investície, na čo trvalé zadĺžená štátna pokladnica najmä v čase dlhodobej vojny nestačila.
Sme presvedčení, že Juraj Wagen von Wagensberg nebol žiadnym fantastom, ale bol triezvo kalkulujúcim podnikateľom. To dokazuje napríklad to, že so fevojím návrhom vystupuje práve v čase dlhotrvajúcej vojny, kedy sa pre špekulačné obchody s peniazmi v medzinárodnom meradle vytvárajú neobyčajne priaznivé podmienky. Wagen dobre vedel, že by na svojom projekte zarobil nie malú sumu. Avšak nesprávne odhadol pomer síl v Uhorsku, ako aj uhorský tradicionalizmus. Pravdepodobne nepochopil ani to, že prílev poľských peňazí do Uhorska úrady nikdy reálne neobmedzovali, pretože mali z toho prospech. Práve produkty zamýšľanej mincovne v Levoči boli by zisky finančných úradov plynúce zo špekulačných obchodov s poľskými peniazmi citeľne obmedzili.

Zdroj: Štefan Kazimír, Numismatické listy 4/1982

:roll: No a môžem sa na dva mesiace odpratať do tlachárne.😈

Tak se studiem v mincí ze sbírek NM se už rozlučte, dle posledních informací již nelze nic studovat.
Nevím jak dlouho se má dle projektu oprava provádět, ale tuším, že to bylo 5 nebo 7 let a přidáme-li k tomu běžné posuny termínů z různých důvodů jako řeba finančních, musíme počítat s tím, že num. sbírky NM v Praze nebudou pro studium přístupny cca následujících 10 let ! ! ! 🙄🙄🙄

to si delas kozy...

Informaci mám z minulého týdne, pokud máš jinou, tak mne prosím oprav...🙄

P.S. Také jsem se tam výhledově zase chystal, ale nyní je reálnější asi studovat v WMK než v NM...😠

nemam, kde bych ji sebral... vim, zes to tu avizoval... ale ty roky... to je soda... to se toho pulka co tam bylo ztrati... 😞

Nebýt nových stránek ČNS, tak bych to přehlédl:
http://www.numismatici.cz/cs/article/88/Neznamy-denar-knizete-Vratislava-II-a-jeho-vyznam-pro-poznani-podoby-knizete

Doufám že ten nástup s informacemi vydrží..

Denarius: Musím si rýpnout, že tento exemplář jsem měl ve své sbírce, ale denáry nesbírám a kamarád ano, tak jsem mu jej kamarádsky přenechal🙂

Byla by to určitě perlička ve sbírce ale od Vratislava II. mám 5 typů. Spíš to byl jen povzdech že tyto zajímavé informace se všechny nedozvím protože něco je v NL, něco zase ve Sborníku i jinde a vše bohužel nestíhám sledovat.