Zrejme sa o razbe Thökölyho strieborných mincí nedozvieme nič nové. Na druhej strane sú z jeho osobou a nevlastným synom Františkom Rákoczim II. späté ďalšie udalosti. Priblížim niektoré osudy historických postáv, ktoré sa zúčastnili bojov ako v cisárskej uniforme, tak na strane povstaleckého odboja. Nezriedka išlo o rodinných príslušníkov, bojujúcich na oboch stranách.
Na starom cintoríne v Kežmarku je spoločný hrob troch popredných mešťanov, ktorí mali tú smolu, že vojensky a politicky stáli na nesprávnej strane v nesprávnom čase. V decembri 1709 ich dal popraviť cisársky generál Heister za účasť v Rákocziho povstaní. Náhrobok nesie mená: Kray - Lányi - Topertzer.
Vo vojenskej histórii sú z tých popravených známe dve mená: Lányi a Kray.
Martin Lányi (1655-1709) pochádzal zo šľachtického rodu. Bojoval ako cisársky dôstojník pod velením Karola Lotrinského. Zúčastnil sa pamätnej bitky pri Viedni r. 1683 a neskôr pri Budíne. V protitureckých bojoch pokračoval ďalej už so svojim mladším bratom Jánom pod velením generála Heistera. V bitke pri Zente r. 1697 bol Martin ako kapitán cisárskej jazdy vážne zranený. Čo je však zaujímavejšie, mladší brat Ján Lányi, tiež dôstojník jazdy v tejto bitke, zachránil život generálovi Heisterovi. Aspoň tak to udávajú niektorí historici a archívne pramene. Martin Lányi po tomto zranení odišiel zo služieb cisárskej armády a vrátil sa do Kežmarku, kde neskôr získal funkciu senátora a vojenského kapitána mesta. Stal sa presvedčeným zástancom myšlienok protestantizmu (pravdepodobne pod vplyvom Kraya).
Jakub Kray (1661-1709) pochádzal z nižšej šľachty. Jeho predkovia sa údajne prisťahovali do Bardejova z Moravy, keďže boli protestantského vyznania. Na Morave a v Čechách začali Habsburgovci obdobie rekatolizácie oveľa skôr ako v Uhorsku. Jakub Kray bol veľmi inteligentný a cieľavedomý už od chlapca. Dostal najlepšie školy a ovládal niekoľko európskych jazykov. V dospelosti sa prisťahoval do Kežmarku, oženil sa a vykonával funkcie hlavného notára a neskôr starostu mesta. Po vypuknutí Rákocziho povstania dokonca zastával akúsi diplomatickú funkciu. František Rákoczi II. mu zveril vyjednávanie s Francúzskom, Pruskom, Holandskom i Ruskom o obchodnej a vojenskej pomoci povstalcom. Po niekoľkých rokoch bojov hviezda kurucov zhasla. 12. decembra 1709 začal frontálny útok cisárskych vojsk na mesto oddané povstalcom. Samozrejme mestské hradby neboli tak zabezpečené ako Prešov alebo Košice. Mesto padlo a začali exekúcie. Podľa dobových dokumentov generál Sigbert Heister poznal svojho niekdajšieho druha v zbrani Martina Lányiho. Dokonca predstavitelia povstalcov dostali možnosť záchrany života ak sa vzdajú svojej viery a podpíšu vernosť cisárovi, tak pôjdu iba do väzenia. Odmietli a generál Heister nariadil popravu. Sťali ich a tri dni telá ležali na popravisku za mestskými hradbami. Potom ich pochovali v súkromnej Krayovej záhrade a až oveľa neskôr ich mesto mohlo pochovať na cintoríne, ale mimo pozemku cintorína. Dodnes ich hrobka ako jediná vytŕča z obvodového cintorínskeho múra a cintorínskej parcely. Samozrejme pokračovanie príbehu má veľmi neobyčajnú pointu.

Obrázky:

Jakou pointu??

...neobyčejnou😉

Popravu predstaviteľov slobodného kráľovského mesta Kežmarok museli sledovať všetci významní mešťania a samozrejme rodiny odsúdených. Ktovie aké pocity a nenávisť lomcovali synom Jakubom Krayom mladším pri otcovej poprave. No pocit zatrpknutosti asi nepretrval dlho. Pozrime na krátky životopis:

Študoval vo svojom rodisku, potom sa dal do vojenských služieb, paradoxne do cisárskych, ktoré dali popraviť jeho otca. Bojoval v armáde generalissima habsburskej armády Eugena Savojského, bol aj v službách Márie Terézie. Z armády odišiel v pomerne vyššom veku. Po návrate do Kežmarku bol zvolený za senátora. Ako senátor v r. 1749 spísal na základe archívnych dokumentov podrobnú históriu slobodného kráľovského mesta Kežmarok. Vojensky orientoval aj svojich synov – Pavla (1735 – 1804), ktorý sa stal cisárskym generálom; od neho sa začala odvíjať peštianska vetva rodu, a Alexandra (1742 – 1817), ktorý sa stal majorom; ním začala šarišská vetva. Tretí syn Jakub (1733 – 1774) nebol vojakom, stal sa kežmarským notárom; ním začala spišská vetva, ktorá z Kežmarku prešla v druhej polovici 19. storočia do Levoče a jej okolia a po I. svetovej vojne sa rodina definitívne odsťahovala do Maďarska.
Je nanajvýš zaujímavé, že syn aj keď bol vychovávaný v duchu protestantizmu a na vlastné oči zažil otcovu popravu, neváhal po tom všetkom vstúpiť do cisárskych služieb. Jeho syn Pavol, teda vnuk popraveného Jakuba Kraya sa narodil v Kežmarku a na vojnovom poli dosiahol mimoriadne úspechy. Slúžil v armáde pod cisárovnou Máriou Teréziou, pod Jozefom II. Leopoldom II. a Františkom II. Roku 1789 dobyl pevnosť Craiova (dnešné Rumunsko). Za to mu udelili Rytiersky kríž vojenského rádu Márie Terézie. Potom mu Jozef II. udelil šľachtický titul, pod ktorým je známy v histórii: Paul Freiherr Kray von Krajova und Topola. V septembri 1796 zajal smrteľne zraneného generála divízie Françoisa Séverina Marceau-Desgraviersa , jedného z najschopnejších a najstatočnejších francúzskych veliteľov tej doby; mŕtvolu vrátil francúzskym líniám v sprievode čestnej stráže Bethlenovských husárov 35. cisárskeho pluku. Jednou z najpamätnejších vojenských operácií bolo obliehanie a dobytie talianskej Mantovy od Francúzov v júli 1799. Generál Kray bol novátorom a odborníkom v oblasti delostrelectva. Zameral sa na totálnu delostreleckú ofenzívu pri posúdení čo najslabších miest protivníkovej obrany. O tri dni Francúzi kapitulovali. Napoleon Bonaparte nemohol zniesť túto porážku. Donútil veliaceho generála Foissac-Latour odstúpiť z funkcie, degradoval ho, vyčiarkol zo zoznamu generálov a navždy mu zakázal nosiť vojenskú uniformu. To musela byť pre starého francúzskeho generála snáď horšia potupa ako guľka.
Pravdaže ako to vo vojenskej histórii býva, Kraya postihlo tiež niekoľko vojenských porážok. A na cisárskom dvore vo Viedni mal mnoho neprajníkov. Za jedno zlyhanie ho dokonca obvinili a postavili pred vojenský súd. Vyviazol ale bez trestu. 15. júla 1800 po podpísaní prímeria ho cisár František II. uvoľnil z vojenskej služby. Novým veliteľom úseku fronty po Krayovi sa stal cisárov brat arcivojvoda Ján. Hneď tento rok porušil Napoleon prímerie a rakúske vojská pod velení arcivojvodu utrpeli prvú z katastrofických porážok, ktoré prenasledovali panovanie Františka II. až do pádu Napoleona. Na arcivojvodu sa však nikto neopovážil ani len krivo pozrieť. Jedinou svetlou veliteľskou výnimkou v tom čase zostal generál Radecký.
Feldzugmeister - teda generál delostrelectva Paul Kray, kežmarský rodák, ktorého popravený dedo bol tvrdý odporca Habsburgovcov, sa usadil a zomrel r. 1804 v Budapešti, kde je aj pochovaný.

Obrázky:

Príbeh z jedného cintorína a mesta ukrýva pre záujemcov o vojenskú históriu ešte jedno prekvapenie. V predzahrádke troch popravených mešťanov z roku 1709 sú umiestnené ďalšie historické hroby. Menší nenápadný náhrobný kameň patrí c.k. husárskemu nadporučíkovi, ktorým bol Carl Flittner. Hneď vedľa stojí vyšší náhrobný kameň, ktorý patrí zaťovi a dcére husárskeho dôstojníka. Flittner mal poslednú dcéru v pokročilejšom veku a jej svadby sa nedožil. Helena sa vydala za ďalšieho cisárskeho dôstojníka. Na sklonku svojej kariéry sa jej manžel mohol popýšiť hodnosťou Feldmarschallleutnant. Táto vojenská hodnosť sa za panovania Františka Jozefa I. rovnala dnešnej hodnosti generálporučíka. Dostávali ju generáli infanterie, teda pechoty. V každom prípade išlo o jednu z najvyšších armádnych hodností. Ako vtedy, tak aj dnes. Feldmarschallleutnant Raimund Drasenovich von Posertve (1841-1927) a jeho rod pochádzal z územia dnešného Chorvátska. Zrejme aj jeho predkovia pôsobili ako profesionálni vojaci v habsburskej armáde. Slúžil a velil v rôznych jednotkách, napr: 34. Ungarische infanterie regiment Košice. Uvádza sa, že roku 1871 bol čestný majiteľ toho pluku nemecký cisár Wilhelm II. a pritom prešlo len 5 rokov od porážky pri Hradci Králové. Asi sa vzťahy medzi Rakúskom a Pruskom rýchlo znormalizovali. Neskôr sa zoznámil s kežmarskou Helenou Flittner a zobrali sa. Manželstvo ostalo bezdetné. Nie sú bližšie informácie o tom či generál Drasenovich aktívne pôsobil v armáde aj počas I. sv. vojny alebo bol vo výslužbe. Zomrel v Kežmarku, kde je pochovaný spolu so svojou ženou na mestskom cintoríne.

Obrázky:

K tejto ságe povstalcov, odbojárov a bojovníkov by som len pripomenul, koľko neuveriteľnej vojenskej histórie sa skrýva na území obyčajného okresného mesta. Len sa stačí zamyslieť ako mnohí z vyššie menovaných tvorili a ovplyvňovali dejiny, nielen Uhorska ale celej habsburskej monarchie.
Je smutnou skutočnosťou, že hroby spomínaných osôb sú udržiavané len s minimálnymi prostriedkami aj keď sú vyhlásené ako pamiatky. Zaslúžili by si oveľa lepšiu starostlivosť a najmä propagáciu, minimálne v stredoeurópskom priestore.

Nasleduje súťažná otázka pre Paula. Raketové pluky majú dnes takmer všetky vyspelé armády. Vedel by si tipnúť rok kedy začali vznikať v stredoeurópskom priestore?
Paul, je to malý chyták ale skús odpovedať. Môžu tipovať aj ostatní.😃

Vim že v Číně už rakety používali sakra dávno.
Možná bych tipl Římany. (bez google)

Jo středoevropskej prostor a ještě chyták....

Tak nevim. Setkal jsem se s raketometnejma oddílama V Napoleonice. Ale to je nedávná minulost.

Již staří husité?