Moderátoři: smith
Mnoho takých lokátorov využívala nemecká a najmä britská armáda. Po roku 1935 už bolo zrejmé, že akustické lokátory nedostačujú svojmu nasadeniu. Lietadlá dostávali výkonnejšie motory, lietali rýchlejšie a vo väčších výškach. Už pri vojenských cvičeniach sa ukázalo, že kým sa vojenskej jednotke podarilo zachytiť zvuk prilietavajúcich lietadiel, identifikovať smer a vzdialenosť, podať telefonicky hlásenie ďalej, lietadlá sa ocitli takmer nad cieľom. Na žiadne prípravy neostal čas. Armády však využívali tieto lokátory ešte v prvej fáze II. sv. vojny. Do príchodu radaru nič lepšie neexistovalo.
Obrázky:
Z dnešného pohľadu sú to pre nás bizarné veci. Avšak ako sa pred týmto zariadením museli cítiť bežní ľudia? Hlavne keď im bolo zdôrazňované, že je to akýsi zázračný prístroj, ktorý ich ochráni pred nepriateľským bombardovaním? A k tomu všetkému tam pochoduje cisár (syn nebies), ktorý určite uveril mnohým superlatívom o tomto zariadení, ktoré mu vsugerovali japonskí dôstojníci. Verím tomu, že časť obyvateľstva sa popri tej čudnej japonskej výchove týmto lokátorom na ulici aj klaňala.
Žiaľ, presvedčenie obyčajných Japoncov o svojej nedotknuteľnosti, nabralo v záverečnej fáze vojny až príliš desivé kontúry. Tieto nebeské saxofóny zrejme ani nemali šancu zaregistrovať bombardéry B-29 letiace v desať kilometrovej výške.
To vypadá jako husarská uniforma...
btw k tý leopardí kůži, ta je u husarů často k vidění, třeba u známejch Polskejch okřídlenejch, ale i v Rakouský císařský armádě...pak v Napoleonský armádě to měli Dragouni na helmách..
Kdesi jsem četl, že to mělo vyjadřovat udatnost nositele (zabil Leoparda), následně už zvyk a symbol "stavovský cti"...Pak už se používaly náhražky.
Pro vkládání příspěvků se musíte přihlásit.