Rakúsko-uhorské letecké vojská alebo cisárske a kráľovské letecké vojská (Kaiserliche und Königliche Luftfahrtruppen, maďarsky: Császári és Királyi, Légjárócsapatok) používali rôzne typy lietadiel. Niektoré sa vyrábali na území monarchie, iné sa zakúpili a doviezli z Nemecka. Tento mix techniky nebol veľmi naklonený servisnému zázemiu a technickej zručnosti jednotlivých mechanikov.
Zobrazený letecký motor s ohromnou štvorlistou vrtuľou je pravdepodobne určený do hydroplánu. Nie je uvedený typ ani model lietadla. Reťazový pohon vrtule by dnes rozhodne vyvolával medzi pilotmi mrazenie nielen na chrbáte. 😃

Obrázky:

Docela by mě zajímalo, jak v tý době to torpédo z letadla pouštěli. Při těch primitivních konstrukcích...

Paul napsal/a:

Docela by mě zajímalo, jak v tý době to torpédo z letadla pouštěli. Při těch primitivních konstrukcích...

Ťažko povedať. Konkrétny popis torpédovania som nenašiel. Určite jednoduchý zaisťovací mechanizmus pod trupom. Pri priblížení k boku lode odhodenie na hladinu. Po uvoľnení nastalo zrejme odistenie a aktivovanie torpéda. Po tomto úkone sa ostávalo pilotovi iba modliť aby torpédo nezmizlo kdesi v hlbinách, šťastne dorazilo k cieľu a napokon skutočne explodovalo. Popisované veci neboli samozrejmosťou ani počas II. sv. vojny, kedy taktika a technika torpédových útokov už dosahovali vysokej úrovne.

Že dobrých námorných pilotov nemali len Briti či Francúzi, dokazuje udalosť z 15. septembra 1916. Vtedy sa vracal z hliadkového letu rakúsky hydroplán typu Lohner T1, C. k. leteckej námornej služby (K.u.K. Seeflugwesen) na svoju základňu. Neďaleko ostrova Punta dOstro v Jadranskom mori zbadal na hladine veľký tieň. Išlo o francúzsku ponorku Q70 Foucault, ktorá dostala za úlohu číhať na vojnové lode monarchie plávajúce von a dovnútra prístavu Kotor. Medzitým rakúske veliteľstvo tejto oblasti potvrdilo, že v okolí sa nenachádzajú vlastné námorné jednotky a nastal hon na ponorku.
Stíhanie dostali na starosť 2 hydroplány Lohner T1. Prvý č. 132 pilotoval fregatný poručík Demeter Konjovič s pozorovateľom fregatným poručíkom Maxmilianom Sewerom. Druhý stroj č. 135 pilotoval fregatný poručík Walter Zelezny s pozorovateľom Ottom von Klimburg. Každý hydroplán Lohner vzlietol vyzbrojený dvoma 50 kg hlbinnými pumami a štyrmi klasickými 10 kg bombami.
Pre autentickosť uvádzam stručný opis tejto neznámej udalosti z portálu iDnes v roku 2016.

Na palubě francouzského ponorného člunu zatím panovala pohoda. V hloubce 10 metrů plul rychlostí asi 4 uzlů směrem k základně K.u.K. Kriegsmarine v Kotoru. Tato pohoda však byla náhle přerušena dvěma výbuchy na vnějším plášti ponorky. Kapitán Leon Henri Dévin, v domnění že jeho plavidlo vjelo do minového pole, dal rozkaz k okamžitému vynoření. Elektromotor je však poškozen, do lodi vniká voda a nekontrolovaně klesá ke dnu. Hloubkoměr se zasekává na 75 m (bezpečná hloubka ponoru je 40 m) a z baterií uniká chlór. Posádka spouští nouzové čerpadlo a čeká na smrt. Po půl hodině však čerpadlo vytlačí dostatek vody na obnovení vztlaku, Foucault se vynořuje na hladinu a startuje dieselové motory. Je to však jako z bláta do louže - kapitán Dévin po otevření příklopu spatřuje, jak se na jeho plavidlo z oblohy plnou rychlostí řítí dva Lohnery. Oba letouny, kterým se hlídkování na obloze vyplatilo, shazují po dvou bombách, které zarámují nebohou ponorku. Do plavidla se valí další proudy vody a diesely zhasínají. Dévin dává rozkaz k opuštění plavidla a osádka Foucault skáče do moře. Jelikož se boj vede ještě rytířsky, L132 a L135 odhazují zbylé pumy v bezpečné vzdálenosti, přistávají na hladině a rolují k záchraně posádky. Všech 29 francouzských námořníků, držíce se trupu a křídel Lohnerů se po hodině a půl dočkává záchrany rakousko-uherskou torpédovkou Tb 100M. Lohnery berou na palubu jako "kořist" kapitána a prvního důstojníka a odlétají na základnu do Kumboru, kde začínají gratulace a oslavy.
Od svého otce obdrží Fregatten-Leutnant Walter Zelezny telegram tohoto znění: " Synu, jsem velmi spokojen s vaším úspěchem, a to zejména proto, že žádná matka nebude plakat poté, co jste potopili francouzskou ponorku a zároveň zachránili celou posádku."

Ponorka sa napokon potopila a ničivý zásah pumou pripísali Walterovi Zeleznemu. Vo vojenskej histórii tak pribudol ďalší primát - prvé potopenie ponorky pri leteckom útoku.

V krátkosti chcem spomenúť mená 3 R-U pilotov, ktorí sú našej verejnosti takmer neznámi a predsa sa im podarilo nadmieru spropagovať letectvo ako perspektívnu a neobyčajne efektívnu vojenskú zbraň.

Hauptman Otto Jindra - českej národnosti (nar. 1886 Chlumec u Třeboňe - zomrel 1932), pôvodne delostrelecký dôstojník, neskôr veliteľ 1. leteckej roty a následne Leteckej skupiny G - R-U letecké eso s 9 zostrelmi. V armáde novej ČSR pôsobil krátku dobu dokonca ako veliteľ Leteckého zboru a zástupca veliteľa Československého vojenského letectva!

Hauptmann Godwin von Brumowski - (1889 Wadovice, Poľsko - zomrel 1936), pôvodne tiež delostrelecký dôstojník. Najúspešnejšie R-U letecké eso s 35 zostrelmi. V októbri 1918 menovaný za veliteľa všetkých stíhacích perutí na talianskom fronte. Na jednej strane ho brali ako osobnosť, keď z princípu odmietol písomne požiadať cisára o udelenie najvyššieho vtedajšieho vyznamenania pre vojakov - Rytierskeho kríža vojenského rádu Márie Terézie. Jeho odpoveď: "Ak som si toto ocenenie zaslúžil svojou službou, potom by to mal byť dostatočný dôvod na to, aby mi ho odovzdal vrchný veliteľ. Nie je mojou povinnosťou ho o to žiadať alebo požadovať." Predpisy pre udelenie niektorého stupňa toho rádu boli veľmi divné. V každom prípade Godwin Brumowski za svoje odmietnutie nebol ocenený týmto vyznamenaním, čo možno neskôr ľutoval.
Na druhej strane po vojne, niektorí leteckí mechanici a piloti slúžiaci s ním v jednej rote tvrdili, že Brumowski vynikal pilotným umením, no zároveň bol veľmi ctižiadostivý, až do takej miery, že niekoľko vzdušných víťazstiev odkúpil od spolubojovníka, českého pilota Josefa Nováka. Ťažko povedať kde je pravda, no pozíciu najúspešnejšieho rakúsko-uhorského stíhača mu už zrejme nikto neodoberie.

Námorný kapitán Gottfried Freiherr von Banfield - (1890 Castel Nuovo - zomrel 1986), mal írskych predkov. Začínal ako námorný kadet a začiatkom vojny slúžil ako fregatný poručík na vojnovej lodi SMS Zrínyi vo funkcii pilota pozorovacieho hydroplánu Lohner. Pilotné skúšky zložil ešte roku 1912 a pred vojnou dokonca absolvoval vojenskú pilotnú školu vo Francúzsku. Najúspešnejšie námorné letecké eso s 9 priznanými zostrelmi. Vojenskí historici však udávajú, že ďalších 11 až 15 zostrelov je nepotvrdených. Veliteľ základne hydroplánov neďaleko Terstu. I jemu bol za vynikajúcu službu navrhnutý Rytiersky kríž vojenského rádu Márie Terézie. Neodmietol, písomne požiadal a cisár ho ocenil. Nosil prezývku ,,Orol z Terstu". Stal sa prvým pilotom monarchie, ktorému sa 31.5.1917 podaril nočný zostrel. Banfield sa dožil neuveriteľných 96 rokov. Neskôr dokonca pôsobil ako honorárny konzul Francúzska v Terste, kde ho brali ako váženého občana. Roku 1977 ho ocenili radom Čestnej légie. V čase svojej smrti roku 1986 bol posledným nositeľom rádu Márie Terézie na svete.

Obrázky: Jindra, Brumowski, Banfield

Obrázky:

Na spomínanú dvojicu pilotov Jindra a Brumowski sa viaže jeden bojový let, ktorý keby vyšiel podľa predstáv, ktovie ako by sa vyvíjali boje na haličskom fronte a následná politická situácia v cárskom Rusku.
V apríli 1916 sa od rakúskej spravodajskej služby dostala k poľným letcom na fronte tajná správa, že 12. apríla bude v haličskom mestečku Chotyn (dnes Ukrajina) vojenská prehliadka cárskych jednotiek. Účasť prisľúbil samotný ruský panovník Mikuláš II. a sprevádzať ho mal slávny generál Brusilov. Toto mestečko sa nachádzalo dosť ďaleko od línie frontu, avšak stále v dosahu rakúsko-uhorských lietadiel. Úlohy tejto životunebezpečnej misie sa zhostil sám veliteľ I. Fliegerkompanie kapitán Otto Jindra. Ako strelec pozorovateľ s ním v jednom stroji Albatros B.1 letel ešte čerstvý nadporučík, letecké ucho Godwin von Brumowski. Lietadlo ako prieskumný Albatros, stavané na záťaž dvoch letcov a max. guľomet, nebol typický bombardér. Veliteľ naložil maximálny povolený náklad 7 kusov ručných leteckých púm, ktorých hmotnosť prevyšovala bežný granát asi trojnásobne. Lietadlo s najvyšším výkonom motora 120 koní, sa len tak tak odlepilo od zeme a uháňalo v ústrety neistému osudu. Jindra ako skúsený veterán, ktorý prežil zostrelenie aj zranenie vedel, že to môže byť ich posledný let. Jeho chladnokrvnosť a excelentný cit pre pilotáž v kritickej situácii mu však dávali nespochybniteľnú výhodu v takto náročnej operácii.
Medzitým v Chotyni začala slávnostná prehliadka ruských vojakov. Na provizórnej tribúne v sprievode dôstojníkov a generála Alexeja Brusilova stál cár Mikuláš. Znenazdania sa ozval rev leteckého motora a medzi pochodujúcimi vojakmi začali bez najmenšieho varovania explodovať malé letecké bomby. Panika, krik smrteľne ranených, bezcieľne pobehovanie a hádzanie sa do priekopy vedľa cesty, či do akéhokoľvek úkrytu, možno vyzerali zo vzduchu efektne, lenže hlavný cieľ misie sa nepodaril. Cárska ochranka zareagovala rýchlo a Mikuláša II. i generála Brusilova odviedli do bezpečia. Nikto z pohlavárov neutrpel zranenia okrem zašpinených uniforiem a náhleho šoku z leteckého prepadu. Cár vraj neskutočne zúril a žiadal potrestať zodpovedné osoby. Naproti tomu generál Brusilov bez najmenšieho strachu ihneď po incidente, verejne vyslovil uznanie ,,austrijskym ľjotčikom" za ich odvážny čin.
Pre pohotovosť a cárovu ochranu dopredu vyčlenili 4 lietadlá typu Morane-Saulnier Parasol, ktoré nakúpili od Francúzov. Pri akcii rakúskych letcov sa odhalila lajdáckosť ruských pilotov, pretože absolútne zanedbali letecké hliadkovanie a zdržiavali sa nevedno kde. Ich pozornosť vzbudili až výbuchy leteckých púm. Všetky štyri sa plnou rýchlosťou vrhli na Albatros kapitána Jindru. Následný vzdušný súboj ukázal, že dôležitá je taktika a kvalifikovaná pilotáž ako štvornásobná nepriateľská presila. Jindra proti ruským pilotom doslova predvádzal umenie vysokej pilotáže, ak sa takto dajú nazvať manévre s lietadlom primitívnej konštrukcie a Brumowski na protivníka strieľal hádam aj očami. Podarilo sa im zostreliť 2 ruské Parasoly, odpútať sa z tejto bitky a šťastne doletieť na základňu bez zranení. Cárski piloti ich už neprenasledovali, možno vystrieľali muníciu ako rakúski piloti.
Tento incident sa následne dostal na stránky rakúskej a nemeckej tlače. Obaja účastníci boli vyznamenaní a stali sa z nich hrdinovia novinových titulkov. Zrejme však nadriadení v súkromí vyčítali kapitánovi Jindrovi, že pojal túto akciu príliš voluntaristicky, v dobrodružnom štýle a nebola lepšie zorganizovaná. Možno aj vlastnou nedočkavosťou sa príliš iniciatívne vrhol do náletu, nezistil presné miesto tribúny s cárom Mikulášom, pričom jediným presným zásahom mohol už roku 1916 rozhodnúť o osude mocenského usporiadania Ruského samoderžavia.
Pravda, takéto hypotézy sa vyskytujú po každej nevydarenej akcii alebo atentáte (pozrime na prežitie Hitlera r. 1944).
V každom prípade aj také dejinné udalosti a osobnosti z radov vojakov, si zaslúžia našu pozornosť. Kapitánovi Jindrovi sa po vzniku ČSR črtala nová perspektíva. Dostal čs. občianstvo, vstúpil do armády kde prejavil plnú lojalitu novému politickému vedeniu a pomohol vybudovať letecké sily čs. armády. Predsa však bol stále tŕňom v oku niektorým francúzskym generálom a predstaviteľom legionárskej obce. Napokon ho r. 1921 ako majora prepustili z armády a penzionovali ,,oficiálne" zo zdravotných dôvodov. Predstavoval typický príklad ,,rakušáka", ktorý musel opustiť armádu, pretože sa stal nepohodlným pre nové zriadenie republiky. Skrátka, bývalí vojaci verne bojujúci za Cisára Pána sa dostávali na okraj spoločenského a verejného záujmu. Pritom však možno uviesť príklad Jana Masaryka, prezidentovho syna (o ktorom nikto nemôže mať pochybnosti, že nebol verným českým patriotom). Syn budúceho prezidenta ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bojoval na fronte I. sv. vojny a dokonca si viedol tak zdatne, že bol za svoju činnosť vyznamenaný Medailou za statočnosť. Pritom v novej republike ho nikto neperzekvoval a onedlho vykonával vysokú politickú a diplomatickú funkciu.
Pripájam obrázky lietadiel opisované vyššie.

1. Albatros
2. Morane-Saulnier Parasol

Obrázky:

Veľké percento leteckých motorov dodávala nemecká firma Argus. Tieto sa montovali ako do nemeckých, tak aj rakúsko-uhorských strojov. Na snímke robotníci v berlínskej továrni pri motore Argus As 2, ktorý sa montoval aj do lietadiel typu Albatros. Radový 6 válec o výkone 120 koní z rokov 1914-15.

Obrázky:

TONY, tak to je presne tema mojho exponatu.
https://www.sberatel.com/diskuse/sberatel/aerofilatelia-tvorba-exponatu-_post_-410093#post410093

Konštruktéri lietadiel museli robiť veľké kompromisy pri návrhoch a stavbe svojich modelov. Motory ešte zďaleka nemali taký výkon aby si poradili s neprimeranou hmotnosťou bojových strojov. Muselo sa šetriť na pancierovaní a výzbroji. Piloti prieskumných strojov si často brali na palubu len osobnú zbraň a pozorovateľ bol vyzbrojený puškou. U mnohých čitateľov taká letecká prestrelka pechotnými zbraňami medzi protivníkmi môže vyvolať úsmev na tvári, no išlo o holú skutočnosť. Guľomety na palube začali najskôr používať Francúzi. Slávny pilot Rolland Garros (po ňom pomenovali slávny tenisový areál a parížsky turnaj) zdokonalil roku 1915 strelecký synchronizátor na palube lietadla, kde guľomet strieľal dopredu cez okruh točiacej vrtule bez poškodenia. Neskôr sa táto technika dostala do rúk Nemcom, ktorí Garrosa zostrelili a padol do zajatia. Na ich požiadavky zareagoval výrobca lietadiel Anthony Fokker, ktorý vlastnil fabriku vo Schwerine. Zdokonalil systém a vyvinul lietadlo Fokker Eindecker. Toto sa stalo na západnom fronte známym ako Fokkerova pohroma. Rakúšania na haličskom fronte mali tú výhodu, že ani Rusi nedisponovali takou technikou ako letci na západe a preto stačili na ruské lietadlá pechotnými zbraňami. Veľmi obľúbenou zbraňou letcov bola nemecká samonabíjacia pištoľ Mauser C 96. Táto legenda medzi ručnými zbraňami sa v lietadle uložila do špeciálneho rámu na podstavci. Celý systém však pozostával z kombinácie až desiatich Mauserov aby sa dosiahol požadovaný palebný účinok. Prirobili im spoločný odpaľovací mechanizmus a ono to fungovalo. Touto zbraňou na pomerne výkonný náboj, rakúski a nemeckí piloti zostrelili niekoľko ruských lietadiel.

Obrázky:

V každom prípade človeka poteší, že nájde užívateľa na tomto fóre, ktorý sa hlbšie zaujíma o tieto udalosti. A môže byť napríklad aj z filatelistickej oblasti. Áno čerpal som aj z portálu Válka.cz, pretože pokiaľ dáš do príspevku len odkaz, mnoho sledujúcich to ignoruje. Nechce sa im čítať odkazy. Pokiaľ zablúdia na toto vlákno, tie zaujímavosti si už prečítajú a niektorí reagujú.
Mimochodom kde si získal ten lístok poľnej pošty? Vidím dobre dátum 1914? Nie som si istý mesiacom, pečiatka je hore nohami. Ten Tvoj odkaz je síce starý už 6 rokov ale na svojom pôvabe nič nestratil. Ja nie som zameraním filatelista, no mám napríklad lístok (pohľadnicu), ktorý poslal manželkin dedo z ruského zajateckého tábora. Je pritom opatrený pečiatkou Viedenského úradu cenzúry a až následne odoslaný na Slovensko. Sú to drobnosti, ktoré myslím potešia každého zberateľa, najmä ak sa zaujíma o históriu.